Martinovka! Alebo Martinka? Všeliako ju ľudia volajú a už dlho som vedela, že by som si ju obzrela. Už minulé leto, keď sme so Simou R. kuli plány v každej doline, sme rozmýšľali, či ju nevieme náhodou spojiť aj s lezením vo Veľkej studenej doline. Veď odtiaľ je to na Poľský hrebeň iba kúsok cez Prielom…
„Tam si sadneme na, na kúsok karimatky, dáme nohy do batohu a prečkáme noc, aby sme mohli čo najskôr za svetla vyraziť!“ zneli rady a plány od Jančiho Kianičku.
„To nemôžeš ísť v júni, tam sa nedá zdrhnúť, to ak nestihnete, pôjdete dole vrtuľníkom“ pridáva sa do povzbudzovacieho fanclubu Petra, a tak som si pred touto túrou vyrobila slušný rešpekt.
Jeseň v Tatrách má ten problém, že si každý víkend myslím, že to už je „určite ten posledný letný víkend za sezónu“ a tak už druhý víkend po sebe balím batoh a vyrážam smer Tatry – tentokrát s Brogym, obzrieť tú Martinovku a možno aj nejaké lezenie sa ešte podarí.
Počasie má byť pekné na oba dni, tak skúsime Martinovku ako prvú. Necháme veci na bivak vo Velickej, a v pondelok polezieme buď tam, alebo v Batizovskej doline. Podľa počasia.
Šľapať na Sliezsky dom na ťažko sa nám až tak nechce, a keď zistíme o možnosti taxi služby až k hotelu, neváhame. Vyrážajú o 7:30 z Tatranskej Polianky, čo je trochu neskoro, ale hovoríme si, že sa budeme radšej ponáhľať smerom na Poľský hrebeň, už naľahko.
S povinnou zastávkou na Slovnaft kapučínko L, sa dorútime do Polianky kúsok pred siedmou. Na naše prekvapenie je na parkovisku už 18 ľudí, čo nám trochu kazí šance na miesto v taxíku. Vyťahujeme raňajky, a snažím sa nestresovať z toho ako neskoro vyrážame na túru. Ďalší taxík vyráža z parkoviska o 8mej. Prepočítavam časy podľa sprievodcu, a dúfam že si takýmto neskorým nástupom nekoledujeme o prúser. Viem, že z hrebeňa sa medzi Litvorovým sedlom, a Tetmajerovým sedlom zdrhnúť nedá. Určujeme si, že ak nebudeme do 13:00 v Litvorovom sedle, otáčame sa a ideme naspäť. To mi pomáha nestresovať sa do 13:00.
Vystupujeme z taxíku, nechávame veľké batohy v bivaku vo Velickej, a dupeme po chodníku na Poľský hrebeň. „Ako veľmi ti môžem utiecť?“ pýta sa ma Brogy, a ja nevyspatá a pomalá hovorím, že nech beží, ale nech ma počká, keď sa budeme odpájať z chodníka.
Na Poľskom hrebení fúka ako aj na zvyšku hrebeňa, a tak priobliekavame vrstvy, a začíname Martinovku. Brogyho hodinky ukazujú niečo okolo 10:00. Ideme na to.
Velický štít je na pláne ako prvý. Hrebeňom ideme „direkt“ a po chvíľke sa dostávame k slučkám – prvému zlaňáku. Zhodnotíme, zlezieme, a pokračujeme smerom k Litvorovému štítu. Na ňom stretávame partičku Poliakov, pýtajú sa či máme raky a smejú sa, že „pani je odvážna“. Slovo mačky by im bolo asi rovnako vtipné ako nám slovo raky, a tak prikývneme a ideme ďalej.
Litvorové sedlo, hlásime čas okolo 11:00. Dve hodiny k dobru? Môže byť. Kúsok stresu zomňa opadol. Pokračujeme ďalej hrebeňom a stretávame týpka čo to otočil. Vraj veľa ľadu a snehu, ďalej sa nedá. Iba s moralom Alexa Honnolda. Tak povedal. Alexa so sebou nemáme, tak začíname (aspoň ja) pochybovať o úspešnosti dnešnej výpravy. Času na otočenie máme stále dosť a terén nebol ťažký. Zatiaľ.
Pri Lavínovom štíte prichádza na sneh aj ľad, ako sólo pán povedal. Snehu je málo na mačky ale dosť na to, aby sa žula šmýkala, a ruky krehli. Ale asi s tým nič nespravíme a tak s trochu väčším sústredením dupkáme hrebeňom ďalej.
Stretávame ďalšiu dvojicu, ktorá sa otáča. Veľa snehu, a ľadu, ďalej sa nedá. Zhodnotíme. Polezieme kúsok ďalej. Sneh na hrebeni začína byť o trochu nepríjemnejší, ale stále leziteľný. Pred sebou vidíme Tetmajerovo sedlo, a Batizovské štíty zo severu. Zadný Gerlach je na dosah. Zídeme kúsok popod hrebeň a žľabom naspäť hore hneď za Lavínový štít.
Zo Zadného Gerlachu už vidíme dvojicu na hrebeni Gerlachu. Snehu je podstatne menej, a hrebeň podstatne príjemnejšieho sklonu. Fučí riadne, ale už verím, že na Gerlach dnes prídeme. Posledné partie si vychutnávame a čakáme, či prefúkne dosť oblakov do Velickej doliny, aby sme videli vidmo. Vidmo nebolo, ale o pol tretej sa už nechávame fotiť pri kríži na Gerlachu. Je to tam! Už „len“ dole.
Krátky chill na vrchole, povinné fotky, hľadanie závetria, a vrháme sa do Batizovskej próby. Zostup je dlhý, a zablúdiť sa nám nechce, tak trápime sústredenie až dokým sa nedostaneme do Batizovskej. Pa-raaaa-da. Vravíme si, fotíme si šiltovku na hrebeni Končistej, ktorú si pamätám z poslednej návštevy Batizovskej, a ponáhľame sa na Sliezsky dom.
Lezenie v Batizovskej sa zajtra konať nebude. Pri predstave lezenia v takomto vetre a zime nám je jasné, že batôžky so spacákmi radšej znesieme dole.
Teda znesieme autom, samozrejme, pokiaľ bude miesto. A tak si spokojni a mŕtvi sadáme do auta a o 18:00 už vystupujeme v Tatranskej Polianke. Toto bolo akčných 10 hodín.
V pondelok zvažujeme ihlu v Patrii, Dračí hrebeň alebo niečo podobnej dĺžky. Sme unavení, a moja mierna nádcha s Gerlachom sa kvalifikovala na oficiálnu nádchu. Fučím za Brogym do mlynickej doliny a nakoniec sa rozhodneme zostať pri Stene pod skokom. Veľakrát som šla okolo, no nikdy neskúsila jej lezecké možnosti.
Vybrali sme si cestu Pravou časťou platne (IV) s variantom prvej dĺžky z Nemorálneho tanca (lebo mala krajší nástup). Pod nástupom odhadujeme koľko oblečenia so sebou a koľko na sebe. Rozhodneme sa pre „všetko na sebe“ a už naliezam a Brogy istí. Dva nity v ceste ma potešili, ďalšie dĺžky vyzerajú tiež parádne, ale až keď nebudeme musieť mať na sebe 4 vrstvy a budeme cítiť čo držíme. Treťou dĺžkou dobojujeme Stenu pod Skokom, a na dva zlaňáky sme dole. Dojedáme zásoby a už mierime do Bratislavy, začať pracovný týždeň, ktorý sme si skrátili o jedno lezenie v Tatrách.
Či to bol posledný lezecký víkend tejto sezóny nám ukáže až predpoveď počasia.
Foto: Brogy, Dada
Text: Dada
Video: Brogy