Všetko to začalo Adamovým nápadom – poďme do Tatier. To ešte nikdy nebol zlý nápad, hovorím si a tak sa pridávam k partičke, ktorá plánuje stráviť predĺžený dušičkový víkend v Tatrách a dúfať v babie leto, alebo aspoň nie úplne zimné podmienky.

Pár dní pred víkendom vyzerá predpoveď počasia ako pokazená – hlásia, že od stredy bude slnečno a teplo až do pondelka. To sa vôbec dá? Dúfame, že to vyjde a v piatok večer už s Brogym a Adamom parkujeme pred chatou v Štrbe.

Víta nás celé osadenstvo v zložení Petra, Radek, Rozbuch, Katka a Lukáš.

Hneď ako vystúpime nás Petra láka na prehliadku chatou a „poďte teraz, lebo sa to nebude opakovať!“. Adam na požiadavku „tu kľudne zhoďte veci“ zhadzuje cepínom aj obraz (no dobre, iba skoro) a už sa zoznamujeme s možnosťami chaty.

Usadíme sa do obývačkovej časti, a začína dobre známa časť – plánovanie túry. Po zvážení všetkých možností sa delíme na tri skupinky: Rozbuch, Katka a Radek ktorí pôjdu pozrieť Meďodoly a Plesnivec; Lukáš a Petra, ktorí pôjdu na hrebeň Bášt z Mlynickej doliny a ja s Adamom a Brogym si dáme o trochu dlhšiu variantu hrebeňa Bášt z Vyšného Kôprovského sedla.

Pobalíme veci, a z rešpektu pred dĺžkou túry sa ukladáme spať relatívne skoro. Budík na 4:45, v Tatrách celkom tradičné, a už sa motáme po chate so zalepenými očami a snažíme sa vymotať do auta.

Nástup na Popradské po čelovkách, panoramata a východ slnka

O 5:50 (čítaj päť nula päťdesiat) už parkujeme na Štrbskom plese a vyrážame smerom na Popradské. Keďže víkendová akcia je pre mňa druhou časťou jesenných prázdnin v Tatrách, čerství Adam s Brogym utekajú na Popradské a ja sa vlečiem za nimi, ako keby som už šlapala v Tatrách tretí deň. Vidina kávy nás donesie ku stolu na Popradskom, posedíme, doplníme vodu, a 7:20 už po svetle mierime na chodník do Mengusovskej doliny.

Spoločné nadšenie z gýčového rána

Na chodníku a po svetle stíham o trochu viac (alebo sa nadomnou chlapci viac zľutovali) a po prestávke na Kinder čokoládky sa kocháme výhľadom z Kôprovského sedla už niečo okolo deviatej. Všetci ktorých sme stretli na chodníku nám vraveli že hore strašne fučí, a aj Petra hlásila, že sa pri vetre na hrebeni otočí.

Pripravení opustiť turistický chodník

Doobliekame vrstvy navyše, helmy na hlavy, a už sa odpájame presne opačným smerom, ako chodník na Kôprovský štít. Nás čaká Kôprovská vežička, Hlinská veža a veľa ďalších, než prídeme na Satana.

Adam na hrebeni s Hlinskou vežou v pozadí
Nájdite Adama.. a Dadu.. a chodník!

Kúsok pred Nižným Kôprovským sedlom sa zjavujú lezecké partie, ktoré sme z nadšenia odmietli obliezť. Hlinská veža nás svojim trávnato – rozpadnutým terénom tiež neohúrila, ale hrebeňa za ňou je už kompaktnejší a tak kúsok pred 13:00 stretávame Petru, Lukáša a Satana. Pauza na obed, fotky, panoramata a rozhodujeme sa pokračovať po hrebeni smerom na juh. Čas máme dobrý, a hrebeň sa nám páči.

YMCA alebo Dragosta din tei? Nedohodli sme sa…
O kúsok lepšia synchronizácia
Citujem sprievodcu z goat.cz: “ tento obchvat není úplně intuitivní a přehledný, ale pomůže nám vztyčený kokotek na úpatí Pekelníka“
Kúsok pred Patriou sme si dali prestávku

Na Patriu prichádzame o 15:30 kvalitne zničení a každý z nás si už vyberá, čo konečne zje, keď sa dostaneme k nejakému zdroju. Nekonečný zostup, nekonečný chodník, nekonečný les, nekonečná asfaltka…

Z chodníka vidíme Patriu podozrivo blízko, na to ako ďaleko sa nám zdá byť. Tieto očné klamy. Lingvistické okienko aby sme zistili či Úpravňa vody nemá byť náhodou Úpravovňa nám skrátia chvíľku k autu, a už sa rútime (podľa našich možností teda) do reštaurácie Furkotka.

Na chatu prichádzame ako poslední okolo 19:30. Pokecáme o tom aký mal kto deň a zničení z celého dňa ideme spať pred polnocou.

Na záver audiovizuálne spracovanie nášho výletu hrebeňom Bášt od Adama:

Nemorálny tanec

Na druhý deň vstávame o siedmej a okrem už dobre známej svalovice po tretej túre za tri dni cítim aj že som sa konečne vyspala. Nech žije zimný čas. Poďme na to! Dnes ide väčšina partie domov, ale bezvetrie a slnko nás ťahajú do Mlynickej doliny znovu. Tentokrát v zložení dvoch lezeckých družstiev – Adam s Petrou a ja s Brogym ideme pozrieť Stenu pri Skoku. Západná orientácia steny nám prikazuje nastupovať neskoro, a tak sa nebránime a vyrážame z chaty až okolo 9:00.

Keďže nie sme „provianti“, nástup sa nám o pár minút predĺžil

Parkovisko na Štrbskom plese naznačuje, že pekné počasie si všimlo viacero ľudí a na tradičné parkovisko hore sa dostali iba „provianti“ (copyright Petra).

V suti pod stenou počkáme, kým príde viac slniečka a naliezame jesenne neskoro okolo 11:30. Máme čas, potrebujeme slnko. S Brogym sme dostali odporúčanie na cestu Nemorálny tanec. Tretia a štvrtá dĺžka nás obtiažnosťou (7+, 😎 znepokojujú, ale naše pocity vylepšuje rovnaký počet nitov v každej z nich. Bude to zážitkové, lezecky náročné, ale nie nebezpečné. Kombinácia ktorú v takýto deň treba vyskúšať.

Stena pod Skokom je už iba na skok

Prvé dve dĺžky sú v tieni, takže skrehnuté prsty len dúfajú, že „výš bude líp“ (copyright Nedvědi).

Na druhom štande sa mení charakter cesty. Vyzliekame páperky, mikiny, nechávame tu boty, vodu, aj zakladačky. Platnička budí rešpekt a previs na tom tiež nie je inak. Platnička je tu pre mňa, previs pre Brogyho, nevieme si predstaviť, kedy by to bolo inak, keďže ja preleziem hocijaký previs iba náhodou a Brogy v platničkách frfle.

Platnička, tisíc „no handov“, no zadarmo to nebolo 🙂

Platnička má v popise že vyžaduje pokoj a pevné lýtka. A tak pokojne vyklepávam lýtka na každom stupe kde nestojím na trenie. Cvakám nity a podvedome sa usmievam na tento kus skaly. Kokos, nádhera. Adrenalín, endorfíny, toto sú iné drogy. Posledný nit cvaknutý, vidím štand. Že by som to preliezla? Stojím, čakám, dumám (copyright Brogy), … a neviem. Nič. Nedá sa. Kokos, nemôžem to posrať tu. Nakoniec sa načiahnem, vyrastiem a doleziem k štandu. Moja ťahacia povinnosť na dnes skončila, máme tu previs pre Brogyho. A potom to nepokaziť na top rope.

Brogy nalieza.

Požiadala som Brogyho o krátky opis jeho dĺžky:

Kuknem hore a tam strecha. Nejako sa zorientujem, vidím jeden nit dokonca aj v previse tak sa poteším. Naliezam, no neni to zadarmo ani pod previsom. Dostávam sa k vyhliadnutému nitu v previse a že ho cvaknem na dlhú ruku Gamechangerom no ale nit je moc malý takže odrbávanie sa nekoná. a treba bojovať poctivo. Dada sa smeje na mojich poznámkach, kým sa tam potím. Vraj že niečo o tom že je moc hrubý a sa nezmestí. Chvíľku mám pocit že som sa dal na jaskyniarčinu a tak si tam tak ležím. Uf previs som preplazil, vyhadil, no neviem presne ale je zamnou ešte jeden výšvih a šup na štand. Keď tu ma prekvapí pár metrov platničky. Hups, toto ja robiť neviem, ale tak previs som nepokazil, tak toto by bola hanba, keby to tu pokazím. Trošku viac machu, ako skaly tam bolo. Čosi som vydumal a už som bol šťastný na štande, že som si hambu nespravil. A veselo doberám Dadu. “môj osobný pocit je že som v tej platní bol asi tak rok”.

Brogyho „pohľad na vec“

Poznámka autora: Kto pozná Brogyho chápe, že jeho vsuvka vyžadovala gramatickú korektúru. Pri obrázku napísal popis „Tu si tak trosku lezkam ale neviem ist ani hore ani dole“. Neviem, či ležkal (od slova ležať), alebo lezkal (od slova liezol), ale z pohľadu ističa to bolo z každého kúsok.

Snažím sa nesmiať na „je moc hrubý, nezmestí sa tam“ lebo viem, že Brogy bojuje. Snažím sa nedovoliť endorfínom z mojej dĺžky, aby zabili sústredenie. Brogy preliezol. Kokos, celkom drsné. Mám šancu preliezť previs za 8-? Nesedela som už v menších číslach? Sedela. A čo. Vyskúšame. Ak som sem dnes šla len kvôli platničke, stála za to. Naliezam teda aj ja.

Brogy už nad previsom

Ten pocit, odhodlať sa do previsu, a veriť, že to vymyslím. Vzdať sa toho že stojím a že v Tatrách to je vždy len po nohách a začať hľadať madlá, ktoré nie sú lokre. A makať hore. Fučím, ale nájdem madlo navyše. Stojím nad previsom a stále fučím. To akože možno preleziem?

Brogy je pár metrov nadomnou, a radí mi čo chytal. „Tu Ti už nepoviem, lebo som to išiel úplne zle, vymysli to lepšie“ znie posledná rada. Fakt? Hotovo? Preliezli sme? Jeeeees. Tešíme sa, zlaňujeme na štand, kde máme polovicu materiálu z prvých dvoch dĺžok a z neho na jednu dĺžku dole. Koniec, hotovo, môžeme ísť. Zničená, unavená, rozbitá, šťastná.

Večer je na Popradskom plese rozlúčka so sezónou, a tak sa k nám večer pridá Ema a užívame si atmosféru večerov v Tatrách, gitary a ľudí dookola.

Ihla v Patrií

Skoré vstávanie sme v pláne nemali, a tak sa pokrčená budím o 8:00. Ješte jedno kafe a ješte jedna túra a ide sa domov. Hlava by po Tatrách behala ješte aspoň dva týždne, no telo cíti, že už to je piaty deň. Navyše má zajtra aj pršať, a pozajtra mi už končia prázdniny, takže všetko vychádza ako treba.

Vybrali sme si Ihlu v Patrii. Tak veľakrát som ju už plánovala a tak veľakrát to nevyšlo, že už ani neverím, že sa to dá. Do dnešného lezeckého družstva máme posily v podobe Emy (ktorú ťaháme na prvú horolezeckú túru) a Mareka z Chaty pod Rysmi. Spoločné raňajky na Majlátke, kafe a už šľapeme smerom na Štrbské pleso po značke. Nastupujeme žľabom. V zime sa tu lezú ľady, v lete tu tečie trochu potoka, ale šľapať cez celú Patriu, alebo sa drať kosovkou znelo horšie.

Ešte sa usmievame, ešte nevieme čo nás čaká

Pred vodopádom sa naviažeme, a ideme na to. Brogy ťahá, a nejak mu to trvá. Romýšľam, čo je zle. Potom ide Ema, a aj tej to trvá. Ale veď, ona je prvýkrát. Marek sa tiež vlečie a ja až ako posledná pochopím, čo je vo veci. Hnusný, strmý žľab, mokrý, zmrznutý a rozlámaný. Áno, pár nitov a zlaňák hore mu nemôžeme odoprieť ale nechutné studené lezenie po mokrých lokroch v botách s ruksakom mi vraví, že nabudúce asi nástup kosovkou.

Vodopád, ktorý je rozhodne najnáročnejšou časťou túry

Nad vodopádom už vidíme Ihlu. Pod ňou stretávame lezeckú dvojicu ktorá práve končí. Využívame 15 minút slnka, ktoré sme stihli, vylezieme všetci hore, pofotíme sa, pokocháme sa, posilníme sa, a makáme dole.

Obsadzujeme Ihlu, v rade za sebou…
Na vrchole sme sa potlačili do spoločného obrázku a makáme dole

Dĺžka, subjektívna obtiažnosť, terén a „pohodlie“ nástupu za týchto pár lezeckých krokov určite nestoja, ale za tie panoramata a pocit sedieť hore možno aj hej. Veď nech posúdi každý sám.

Brogy zlaňuje a ukončuje naše pôsobenie na Ihle

Cesta dole je oveľa príjemnejšia, zlaniť hnusný žľab je rovnako príjemné ako zlaniť nehnusný žľab, takže o 16:00 už balíme veci do auta na Popradskom a vyberáme kam sa pôjdeme najesť. Z Furkotky na Štrbskom nás vyhadzuje covid automat, ktorý hlási čierny farbu, a tak sa po dohode s covid automatom vyberieme do bordového okresu Brezno, tam sa najeme a pokračujeme do Bratislavy.

Zničení, unavení, špinaví, spotení, smradľaví a šťastní prichádzame do Bratislavy a uzatváram jesenné prázdniny v Tatrách. V poradí tretie posledné jesenné lezenie tohto roku uzatvárame s nádejou, že možno sa podarí ešte jedno. A keď nie, tak sa tešíme na zimnú sezónu.

Text: Dada

Fotky a videá: Adam, Brogy, Dada

Hrebeň Bášt, Nemorálny tanec a Ihla v Patrií
Tagy:                        

Pridaj komentár